Ako rozpoznať vyhorenie a nájsť cestu späť k sebe
Možno práve teraz iba tak bezcielne skroluješ mobilom, možno sedíš v pyžame po nekonečnom dni v tichu svojho bytu, ktorý ti niekedy pripadá ako malá jaskyňa, inokedy ako ochranná bublina. A možno cítiš, že niečo nie je v poriadku — ale nevieš to pomenovať. Alebo… to možno vieš. Len si ešte nenašla odvahu, priznať si to nahlas.
Tento text nie je len krátkym opisným textom. Je pozvánkou, otvoreným listom tebe, hľadajúcej odpovede na tvoje otázky. Hľadajúcej porozumenie, zrkadlo. Hľadajúcej pomoc a podporu v tom tvojom príbehu, kde už možno nemáš silu, ďalej ísť.
Vyhorenie a sila psychoedukácie
V dnešnom svete, kde žijeme nevedomé programy nesebahodnoty, nedostatočných hraníc, nenaplnených potrieb, a kde je výkon často nadradený voči vnímaniu, prežívaniu a kvantita zamieňa kvalitu, sa čoraz viac ľudí ocitá na pokraji síl. V objatí vyhorenia.
Vyhorenie už nie je len „problémom vrcholových manažérov“ alebo vyhradeným pojmom pre zdravotníkov. Stáva sa tichým spoločníkom študentov, rodičov, freelancerov, podnikateľov či zamestnancov v bežných profesiách. Mnohí ho však stále nerozpoznajú včas – alebo vôbec. A práve tu vstupuje do hry dôležitá psychoedukácia.
Čo vlastne je psychoedukácia?
Psychoedukácia nie je len súhrnom informácií o psychickom zdraví. Je to nástroj, ktorý nám pomáha porozumieť sebe, našim emóciám, aj hraniciam. Učí nás identifikovať varovné signály vyhorenia skôr, než nás položia na kolená. Vďaka nej vieme, že únava nie je lenivosť, a že pomoc nehľadá slaboch – ale človek, ktorý sa rozhodol prevziať zodpovednosť za seba do vlastných rúk.
Psychoedukácia je ako baterka v tmavej izbe našej mysle. Pomáha nám pochopiť, čo sa v nás deje. Učí nás čítať mapu nášho vnútorného sveta — bez hanby, bez nálepiek. Je to ten “aha moment”, keď si uvedomíme, že nie sme zlí, nedostatoční, pokazení. Každý sme len človek, ktorý si prešiel niečím náročným, ťažkým a teraz sa učí rozumieť sebe.
Keď sa svet zmenší do prežívania
Možno poznáš ten pocit, keď ťa už nebaví ani to, čo si kedysi milovala? Keď sa ti nechce smiať, rozprávať, tvoriť, maľovať, cítiť? Každý deň je ako brodenie sa riekou, ktorá ťa nechce pustiť k hladine. A ty len dúfaš, že ešte dokážeš vydržať… aspoň do víkendu. Alebo aspoň do večera. Alebo aspoň do ďalšieho nádychu.
Ja sama viem, aké je to ťažké. Aké je to paralyzujúce.
Zvonku „v poriadku“, zvnútra ticho
Masky. Nosíme ich s gráciou. Na tváry úsmev. Povieme aj vtip. Máme upravené vlasy. A potom sa vrátime domov a padneme do postele ako do priepasti. Spánok neprichádza, len myšlienky. Tisíce z nich. A tak si nalejeme pohár vína. Alebo lepšie dva. Len aby to všetko stíchlo. Aspoň na chvíľu.
A tu, v tomto momente, tu, v tomto priestore ti chcem povedať niečo dôležité:
Nie si sama. A najmä – nie si slabá.
Príbehy, ktoré si rozprávame
Každý z nás si nosí príbeh. Niektoré pasáže sú krásne a milé. Iné sú bolestivé, zabudnuté, alebo ukryté tak hlboko, že ani nevieme, že ich v sebe máme.
Spomínam si na ženu, ktorá mi raz porozprávala svoj príbeh. Bola matkou. Čerstvo po pôrode, no nešťastná. Plná viny, pochybností, depresie. Až keď sa jej dostalo pochopenia cez psychoedukáciu, zistila, že jej bolesť nepatrí len súčasnosti. Nesie si ju zo svojho detstva, z izby, kde mala pod posteľou zbalený kufor… pripravená na útek pred otcom, ktorý jej vyčítal, že „do nej príliš veľa investoval“.
Jej smútok mal hlboké korene. A vďaka tomu, že sa na ne dokázala pozrieť, mohla ich začať liečiť.
Diagnóza ako mapa, nie nálepka
Áno, slovo „depresia“ môže znieť desivo a vyhorenie je depresiou i úzkosťami presiaknuté skrz na skrz. Ale predstav si, že si celú tú dobu plávala v rozbúrenom mori a niekto ti konečne povie: „To nie je tvoja vina. Si uprostred búrky a to, čo cítiš, má meno. Svoj názov.“
“Vyhorenie.”
A zrazu sa vieš zorientovať. Vieš, na koho sa obrátiť. Vieš, kde hľadať pomoc, a že sa dá plávať inak. Bez hanby, bez boja, s pochopením.
A teraz prichádzaš TY
Zastav sa na chvíľu.
Zober si pero, alebo len zatvor oči. Polož si tú otázku:
„Aký príbeh si o sebe rozprávam?“
A teraz tú druhú, ešte silnejšiu:
„A čo by sa stalo, keby som si dovolila napísať nový príbeh?“
Začni ho písať hneď, láskavo, veľkolepo. Stačí jedna veta. Možno niečo, ako:
„Som človek, ktorý si zaslúži pochopenie.“
“Som človek, ktorý má svoju veľkú hodnotu.”
„Nie som len moje zranenia.“
„Mám právo na pokoj.“
Nový začiatok - nová cesta
Psychoedukácia ti nepovie, kým máš byť – ona ti dá len nástroje, aby si si na to prišla sama. Je ako svetlo v jaskyni, ktoré ťa nenúti ísť žiadnym smerom — len ti ukáže, že existujú chodby, ktorými sa dá prejsť.
Tak poď.
Napíš si svoj nový príbeh.
S láskou, pravdou, s tebou ako hlavnou hrdinkou v tomto jedinečnom deji.
Ak chceš, môžeš začať hneď tu, v komentároch alebo v správe:
„Môj nový príbeh začína takto…“
- Autorka článku
- Psychoterapeutka v.v.
- Holistická a systemická poradkyňa
- Rodinná poradkyňa
- Autorka, umelkyňa
ČO JE AUREA - PLATFORMA ŽIEN
Tvoríme jedinečné spojenie žien, kde sa ženy vzájomne spájajú, podporujú, pomáhajú si, zdieľajú a vzdelávajú sa.