Hodiny na stene v kuchyni ukazujú tri pätnásť, poobedňajšie slnko sa zakráda do izby a na stenu vrhá jemné tiene, vo vzduchu tancujú čiastočky zlatého prachu. Denisa sedí na stoličke, na perách má úsmev a jemným hlasom hovorí svojej priateľke:

„U nás je všetko v poriadku. Samko začal chodiť do školy, malú som prihlásila na balet a Marek má skvelú pozíciu na ministerstve.“

Odpije si z kamilkového čaju. Jej pohyb je plynulý, pôsobí veselo – ako šťastná matka a manželka.

„A ty sa máš ako?“ spýta sa Alena, jej kamarátka z vysokej školy.

Denisa na sekundu znervóznie, ale okamžite sa ovládne. Jej pohľad je priamy, na perách drží úsmev. 

„Mám sa dobre,“ povie automaticky. „Mám naplnený život.“ Žmurkne na Alenu. „Daj si z koláča, mám nový recept.“ A položí na stôl makovú štrúdľu, ktorú ráno vybrala z rúry.

                                     _______________

Keď Alena konečne odíde, sú takmer štyri. Denisa sa ponáhľa – beží po deti do školy, odvezie malú na balet, hodinu čaká v aute, potom sa s ňou vracia domov, robí úlohy so Samkom a pripravuje večeru.

Keď sa večer otvoria vchodové dvere, do chodby vojde Marek. Hodí tašku na zem a zakričí: „Ahoj, som doma! Zoberiem si len tenisky, idem s chalanmi hrať volejbal!“

Denisa vyjde z kuchyne. „Uvarila som večeru… A sľúbil si, že dnes sa budeš so Samkom učiť počítať.“

Marek si povzdychne. „Áno, ja viem… Ale celý deň som sedel v úrade, potrebujem sa odreagovať.“ Jeho pohľad hovorí jasne: „Nezačni teraz robiť scény. Nemôžeš sa s ním učiť ty?“

Denise sa zasekne hlas v hrdle. Cíti, ako sa v nej dvíha odpor. Chce mu povedať, že ona sa s deťmi učí každý deň, že je vyčerpaná, že aj ona potrebuje prestávku. Ale namiesto toho sa počuje hovoriť: „Áno, môžem,“ usmeje sa. „Choď si oddýchnuť.“

                                     _______________

Keď Denisa uloží deti a sadne si do kuchyne, hodiny na stene ukazujú už takmer jedenásť. Dnes bol ťažký deň. Samkovi počítanie vôbec nejde a urobiť úlohy bol boj. Veronika namiesto učenia roztiahla všetky svoje sukne po izbe a nacvičovala scénku z Ľadového kráľovstva. Po deviatej volala Denise mama a cez telefón si neodpustila poznámku: „Deti ešte nespia? Deniska, si príliš benevolentná…“ Nechcela sa s mamou hádať a tak len zhovievavo prikyvovala do telefónu.

Teraz sedí za kuchynským stolom. Cíti únavu, cíti frustráciu, cíti akúsi… prázdnotu.

Hodiny na stene odtikávajú každú minútu. Marek stále nie je doma. Zrak jej padne na makovú štrúdľu, ktorá ostala takmer nedotknutá na plechu. Zrazu to na ňu doľahne.

Vstane a odkrojí si kúsok. „Veď som ani nevečerala,“ pomyslí si.

Prvé sústo je jemné, sladké, príjemné. Cíti, ako sa jej ramená uvoľňujú. Odkrojí si ďalšie dva kusy. Stojí pri linke, rýchlo ich tlačí do seba.
Tri sú jej limit.

Zastaví sa… Pozerá sa na plech so štrúdľou. Bojuje sama so sebou.

A prehráva.

Bod zlomu.

Odkrojí si ďalšie kusy. Tentokrát sú hrubé, je ich nekontrolovane, hltavo. Zastaví sa, až keď je plech prázdny.

Okamžite sa spamätá. Upratať stopy. Papier na pečenie letí do koša. Plech umýva a dáva na svoje miesto. Ako keby sa nič nestalo.
Ako keby žiadnu štrúdľu nikdy neupiekla.

                                     _______________

Ráno vstáva o šiestej, aby pripravila deti do školy. Keď ich tam odvezie, vo dverách sa stretne so Samkovou učiteľkou.

„Dobrý deň, pani Ružovská, ako sa máte?“

Denisa sa pozrie priamo sa ňu, na perách sa jej zjaví porcelánový úsmev.
„Mám sa dobre, ďakujem.“