Fenomén no contact je čoraz viac populárny: Prečo sa bojíme komunikovať?

Žijeme v dobe ktorá nás priam povzbudzuje k ochrane vlastného vnútorného sveta. Hovorí sa stále o našich hraniciach, o sebahodnote, o potrebe odísť z toho, čo nám ubližuje. Aké jednoduché a rýchle riešenie! Tento jazyk je dôležitý a oslobodzujúci. Zároveň však v sebe nesie aj tienistú stránku: Čoraz častejšie ním ospravedlňujeme úplné prerušenie vzťahov bez rozhovoru, bez vysvetlenia, bez snahy o porozumenie. Jednoducho sa odstrihneme. Žiadne sms správy, žiadne volania…jednoducho nič.  Fenomén „no contact“ sa stal nielen stratégiou ochrany pred ostatnými, ale aj pohodlným únikom pred tým, čo je psychologicky najnáročnejšie – otvorenou komunikáciou a často nepríjemnou konfrontáciou.

Pri slove konflikt vždy spozornieme, naše telo sa napne, sme nervóznejší a za akúkoľvek cenu sa mu väčšinou chceme vyhnúť. Vyrastáme v kultúre, ktorá nás síce učí pomenúvať emócie, ale oveľa menej nás učí zvládať nepohodlie, ktoré s emóciami prichádza. Keď sa objaví napätie, nesúhlas alebo pocit zranenia, mnohí z nás nesiahnu po rozhovore, ale po tichu. Nie preto, že by boli chladní, ale preto, že sa boja vlastnej zraniteľnosti alebo sa boja hádok. Boja sa priameho konfrontovania. Radšej bez boja zutekajú. 

No contact prináša úľavu alebo ešte väčší stres?

No contact pôsobí ako rýchla úľava. Nervový systém si vydýchne, stres klesne, konflikt sa „vypne“. Lenže ide o reguláciu únikom, nie spracovaním. Novodobá psychológia dlhodobo upozorňuje, že vyhýbavé stratégie síce krátkodobo znižujú úzkosť, no dlhodobo ju posilňujú. Človek sa nenaučí, že konflikt je zvládnuteľný; naučí sa len to, že jediný bezpečný spôsob je zmiznúť a uniknúť. A práve tu sa začína reťaz zlyhaní – nielen vzťahových, ale aj vnútorných. No contact zvyšuje úzkosť v dlhodobom horizonte.

 V dnešnom rýchlom svete sme zvyknutí na rýchle riešenia, okamžité odpovede a jasné postoje. Komunikácia je pomalá, chaotická, plná nedorozumení a emócií, ktoré nemožno kontrolovať. Vyžaduje schopnosť zostať v nepohodlí, počúvať aj to, čo sa nám nepáči, a zniesť fakt, že druhý človek nás nemusí hneď pochopiť alebo uznať.

Bojíme sa priamej konfrontácie

Ďalším dôvodom je strach z konfrontácie, ktorý si často zamieňame za pokoj. Mnohí ľudia boli vychovávaní v prostredí, kde konflikty neboli bezpečné – kde znamenali krik, odmietnutie alebo trest. Nervový systém si tento vzorec zapamätal. A dodnes je v nás to ranené dieťa, ktoré sa nikdy nevyliečilo. Dnes, v dospelosti, stačí náznak napätia a telo reaguje obranou: únikom, stiahnutím sa, prerušením kontaktu. Presne, ako kedysi, keď sme boli deťmi. Máme v sebe nevyliečené dieťa. No contact tak nie je vedomou voľbou dospelého človeka, ale automatickou reakciou starého zranenia, úraduje autopilot.

Psychologicky problematické je aj to, že no contact býva často prezentovaný v médiách rôznymi pochybnými koučmi ako znak sebavedomia a emocionálnej zrelosti. V skutočnosti však zrelosť neznamená schopnosť odísť, ale schopnosť zostať a hovoriť – ak je to bezpečné. Zrelá komunikácia zahŕňa pomenovanie vlastných pocitov bez obviňovania, schopnosť počúvať bez okamžitej obrany a ochotu niesť zodpovednosť za svoj podiel na vzťahu. Keď namiesto toho vzťah jednoducho prerušíme, pripravujeme seba aj druhého o možnosť rastu.

Zvlášť bolestivé sú dôsledky no contactu v rodinných a generačných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi a medzi partnermi. Rozdielne hodnoty, pohľady na výchovu, životné rozhodnutia či emócie sa dnes často riešia nie dialógom, ale mlčaním. Koľko je dnes exmanželov a ex manželiek, ktorí spolu nedokážu komunikovať? Koľko je dnes detí, ktoré vôbec nekomunikujú s rodičmi? Koľko je dnes súrodencov, ktorí spolu roky neprehovorili a žijú v jednom meste? Je dôležité pochopiť, že toto správanie a konanie nie je štandardné a vedie len k väčšej frustrácii. Psychologicky to vedie k neuzavretým väzbám, k pocitu odmietnutia a k dlhodobému vnútornému napätiu. Vzťah síce formálne skončí, no emocionálne v človeku pokračuje ďalej – v podobe hnevu, smútku alebo viny. No ľudia sa to boja priznať sami pred sebou. 

Niekedy je no contact jediným riešením

Je dôležité zdôrazniť, že no contact má svoje miesto tam, kde je vzťah skutočne život ohrozujúci alebo deštruktívny. V prípadoch fyzického násilia či vážneho sexuálneho zneužívania je prerušenie kontaktu legitímnym aktom ochrany. Problém však nastáva vtedy, keď sa táto stratégia používa plošne, ako univerzálne riešenie každého nepohodlia vo vzťahoch. Vtedy sa z ochrany stáva vyhýbanie a zo sebalásky egoizmus.

 Ak by sme sa na dnešnú popularitu no contactu pozreli úprimne, videli by sme v nej symptóm niečoho hlbšieho: krízy komunikácie. Nevieme sa rozprávať o bolesti bez útoku, o hraniciach bez mlčania, o rozdieloch bez prerušenia vzťahu. A tak si vyberáme ticho – nie preto, že je správne, ale preto, že je jednoduchšie.  Vzťahy sa však neliečia tichom. Liečia sa slovami, ktoré sú niekedy ťažké a plné emócií. Liečia sa ochotou zostať v rozhovore aj vtedy, keď by bolo jednoduchšie odísť. Skutočný psychologický rast nezačína tam, kde všetko odstrihneme, ale tam, kde sa naučíme hovoriť – vedome, citlivo a zodpovedne.

Nikdy som sama na vlastnej koži nepocítila situáciu no contact, ale viem z praxe s klientmi, že väčšina ľudí k nej pristupuje z pohodlnosti a strachu. Ja sa snažím vždy veci problémy komunikovať na úrovni a otvorene, pretože viem, že jedine asertívna komunikácia je základom pevných a dobrých vzťahov.  Základom každého kvalitného vzťahu je komunikácia, komunikácia a ešte raz komunikácia. 

Ak si v takomto vzťahu, je potrebné zamyslieť sa nad tým a konštruktívne nájsť riešenie tohto problému. Pretože no contact rozhodne nie je riešením a najmä nie dlhodobým riešením konfliktov. Ak chceš, môžem ti na tejto ceste pomôcť ako životná koučka.