Rozmýšľam v poslednej dobe nad tým, že človek na jednej strane potrebuje a túži byť vo vzťahu videný a prijímaný taký, aký je, ale zároveň je možné, že jeho vlastné neuzdravené zranenia, limitujúce alebo nepresné očakávania a podvedomé vzorce mu môžu brániť vytvoriť si takýto vzťah.
Carl Jung (švajčiarsky lekár a psychiater) povedal, že jedine paradox sa ako tak približuje k pochopeniu komplexnosti našich životov. Paradox znamená, že obe veci platia zároveň.
Tento článok je výsledkom môjho zamyslenia sa v snahe, vyrovnať sa s týmto paradoxom. Zápasíme s napätím medzi potrebou byť milovaní takí, akí sme a zároveň potrebou zmeny, uzdravenia, rozvoja. Ochota k zmene a rastu môže narážať na rôzne prekážky.
Jedným extrémom je presvedčenie, že ma má partner akceptovať takého, aký som a nebude nikdy očakávať, že sa v niečom zmením. Vtedy budem vo vzťahu spokojný. Takýto človek si nechce pripustiť potrebu zmeny v dôsledku svojho tvrdošijného a možno trochu pohodlného či samoľúbeho postoja. Otázka je, či sa takto dá vo vzťahu dosiahnuť obojstranný a dlhodobý pocit prijatia a lásky.
Iným extémom je hlboký skrytý strach, že neobstojím, že nie som dosť dobrý. Takýto človek sa bojí pripustiť potrebu zmeny, lebo aj to najmenšie zlyhanie, či len dojem, že sklamal, je zdrojom neznesiteľného súženia. Otázka je, či je možné nikdy nikoho nesklamať, hoci nechtiac. A či je možné, aby mi partner neustále dával dostatočné uistenie, ktoré by vyplnilo bezodnú jamu vlastnej sebahodnoty.
Ale také zdravé rastové nastavenie mysle sa pozerá na oboch partnerov ako na neustále sa meniace bytosti s obrovským potenciálom učiť sa, rozvíjať sa a tak isto vníma aj vzťah. Preto je môžné milovať a prijímať sa navzájom aj so svojimi nedokonalosťami a zároveň sa podporovať, povzbudzovať k zlepšeniu a prekročeniu vlastných obmedzení.
Nie je to vždy ľahké alebo príjemné, riešiť s niekým svoje nedostatky alebo prešľapy. Chce to odhodlanie a ochotu k sebareflexii a prevzatiu osobnej zodpovednosti bez toho, aby sme sa utopili v pocitoch hanby a nedostatočnosti. Lebo hanba a sebaobviňovanie bránia rozvoju.
Carl Rogers povedal, „Zaujímavým paradoxom je, že keď sa príjmem taký, aký som, potom sa môžem začať meniť.“
Čiže v skutočnosti je to podľa všetkého tak, že ak chceme mať svoju potrebu byť milovaný a prijímaný vo vzťahu naplnenú a zároveň toto dávať aj svojmu partnerovi či partnerke, potebujeme sa venovať činnostiam a aktivitám, ktoré nám pomôžu spracovať svoje zranenia alebo traumy, zvýšiť svoje seba-prijatie, seba-uvedomenie a emočnú zrelosť, učiť sa o tom, čo prospieva vzťahu a podobne.
Ja sa na to pozerám tak, že jednou z pridaných hodnôt vzťahu je práve to, že sa tam rýchlo ukážu naše nedoriešené veci, slepé miesta a priestor pre ďalší rozvoj. Ten druhý človek je jednoducho príliš blízko na to, aby sa tomu dalo vyhnúť. Môj postoj je, že treba ísť tomu v ústrety – myslím, že čím skôr sa s tým popasujeme, tým skôr nám bude spolu ešte lepšie a stanem sa lepším človekom, posuniem sa, prekonám niečo, čím som možno druhým ubližovala alebo čo mi bránilo mať krajšie vzťahy.
Niekedy k tomu potrebujeme pomoc, lebo sme nemali dobré vzory a doslova nám chýba slovná zásoba alebo spôsob, ako vyjadriť a uchopiť svoje pocity a prežívanie. Ja v tomto smere určite potrebujem podporu a mám vytipované určité aktivity, ktoré verím, že mi v tom pomôžu. Ale o tom zase v inokedy.
